Stretli sme sa, zbadala som ťa tam stáť.
Po tom všetkom...
Po tom dobrom i zlom.
Po tom našom...
Bála som sa pred tým toho,
zrazu ľahký vánok,
sadol na dušu.
Tvár, prsty, úsmev, slová...
v myšlienkach to všetko tvoje,
bolo živšie, krajšie, pútavejšie.
Možno ako vždy...
V sekunde sme tu boli, len tak...
a tá rozprávka dlhých mesiacov...
Parou sa nechala niesť.
Videla som ťa už len cez zrkadlo,
ale nie to naše rovnaké.
Natoľko podobné, ako vždy bývalo...
Bolo to zrkadlo tvoje.
Hrubé, tmavé, krásne neboľavé.
Duša si oddýchla a moje myšlienkové ja o tebe...
Môže ísť konečne na dovolenku.
Ďakujem za trpké stretnutie.
|