milsu:
Vážený Sentinel.
Reinkarnácia nepopiera jestvovanie neba a pekla. Každý z nás má nejaký vnútorný život, ktorý má nejakú kvalitu, alebo nekvalitu. Akými sme naozaj vo svojom vnútri, takými naozaj aj sme a tento náš vnútorný stav sa stane realitou po našej fyzickej smrti.
Na základe Zákona rovnorodosti totiž budeme okamžite zaradení do tej jemnejšej úrovne bytia, ktorá presne zodpovedá kvalite nášho vnútorného života.
Pre jedných je to peklo a pre druhých je to prežívanie nádherných chvíľ v nádherných jemnejších úrovniach.
Nakoniec nasleduje náš definitívny návrat do raja – do duchovnej ríše a to vtedy, keď sme ako ľudskí duchovia dozreli k plnej dokonalosti a keď sme sa zbavili všetkých svojich chýb a vín.
Ak ale ešte nie sme v tomto smere dostatočne zrelými, po určitom období, strávenom v spomínaných jemnejších úrovniach, či už sa podobajúcich nebu, alebo peklu opäť prichádzame na zem, do pozemského tela, aby sme tu mohli urobiť veľký a rozhodujúci krok v našom duchovnom vývoji. Aby sme sa mohli zbaviť všetkých našich chýb a potom nakoniec vstúpiť do raja – do konečného cieľa všetkých ľudských duchov.
No a čo sa týka toho, kam patrím a aké náboženstvo prezentujem?
Neprezentujem nijaké náboženstvo, ani duchovný smer, ale snažím sa žiť a aj ostaných ľudí informovať o určitých zákonitostiach, ktoré fungujú vo stvorení a ktoré platia pre každého rovnako, či už je veriacim akejkoľvek cirkvi, alebo je neveriaci.
Každý z nás a to bez výnimky je teda vo stvorení podrobený účinkom týchto Zákonov, či už o nich vie, alebo nevie.
Správnejšie však samozrejme bude poznať tieto Zákony a prispôsobiť im svoj život, čiže svoje myslenie cítenie, reč a jednanie, lebo to jediné nám môže zaručiť šťastie. Ak totiž zostaneme v tomto smere nevedomými, budú nás účinky spomínaných Zákonov neustále zraňovať, tiesniť a nakoniec nás úplne zničia.
Vo svojich textoch sa teda snažím sprostredkovávať poznanie o spomínaných Zákonitostiach, ktoré by sme mali spoznávať a postupne im prispôsobovať svoj život práve tam, kde sa nachádzame a to bez nutnosti našej účasti v nejakej organizácii, cirkvi, alebo spoločenstve.
Naopak, naše členstvo v nejakej duchovnej organizácií je úplne zbytočné a nič nám neosoží, ak sa neriadime spomínanými Zákonitosťami, ktoré boli vložené do stvorenia z Vôle jeho Tvorcu. Tým nechcem povedať, že účasť v cirkvách je neprospešná, to určite nie. V nijakom prípade ale nesmie skĺznuť k vyznávaniu dogmatizmu, ktorý sa prieči Zákonom stvorenia. Ak sa ľudia držia podobných dogiem, potom im príslušnosť k ich cirkvi veľa dobrého pre ich duchovný vývoj neprináša.
Zároveň na ilustráciu pripájam text, v ktorom sa píše, ako sa v kresťanskej cirkvi nesprávne chápu určité zákonitosti.
Je Písmo Sväté naozaj sväté?
Súčasní veriaci sa pozerajú na evanjeliá, ako na niečo svätého, ako na bezvýhradnú autoritu, o ktorej sa nediskutuje a o ktorej nemožno pochybovať.
V skutočnosti sú však evanjeliá spismi, ktoré vznikli veľmi mnoho rokov po udalostiach, ktoré sú v nich opisované a tento veľký časový odstup sa do určitej miery nepriaznivo odzrkadlil v autentickej kvalite spomienok na oné dávne udalosti. Veď si len predstavme samých seba, nakoľko hodnoverne a detailne by sme asi opisovali nejaké udalosti, ktoré sme prežili pred mnohými rokmi.
Druhou zásadnou skutočnosťou je, že ak by boli tieto spisy naozaj „Písmom Svätým“, nemohli by sa v nich nachádzať určité protirečenia, či zásadne iné pohľady na jednu a tú istú vec.
Tieto protirečenia a iné, odlišné pohľady učeníkov na udalosti a náuku Mesiáša však vznikli preto, lebo evanjeliá sú čisto osobnou interpretáciou udalostí spred mnohých rokov. Interpretáciou, založenou na osobnom pochopení, vnímaní a prežívaní jednotlivých evanjelistov. Presne tak, ako je tomu vždy, keď dvaja ľudia opisujú tú istú udalosť a to ešte s odstupom mnohých rokov. Ich pohľad by nikdy nebol rovnaký a zákonite by sa viac, alebo menej líšil.
Uveďme si konkrétny príklad, týkajúci sa známych slov: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi“.
Matúš použil tieto slová v súvislosti s osobou Petra a síce vtedy, keď Peter ako prvý spoznal v Ježišovi Syna Božieho. Celkom konkrétne to znie takto: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi“.
Oproti tomu ale napríklad Marek a Lukáš slová o rozväzovaní a zväzovaní v súvislosti s Petrovým primátom vôbec neuvádzajú
No a je naozaj veľmi zaujímavé a dosť protirečivé, že samotný Matúš použil tieto slová vo svojom evanjeliu aj niekde inde a to v úplne inej súvislosti a inom kontexte. A síce, v kapitole s názvom „Bratské napomenutie“:
„Keby sa teda tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si svojho brata. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného, alebo dvoch, aby výpoveď dvoch, alebo troch svedkov všetko potvrdila. Keby ani tých nepočúvol, tak to povedz cirkvi, a keby ani cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom.
Veru, hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi.“
Položme si teraz otázku, v akom kontexte boli slová o rozväzovaní a zväzovaní použité správne? Či iba v súvislosti s Petrom – či je to teda iba výsada jeho osoby, alebo ich máme chápať v širšej, všeobecnej súvislosti, ako schopnosť každého človeka, vzťahujúcu sa na odpustenie, alebo neodpustenie nášmu blížnemu? Odpustenie a neodpustenie, ktorého dôsledky nemajú dosah iba čisto pozemský, ale toto pozemské presahujú.
Ak túto vec sami hlboko precítime a ak sa ešte navyše oprieme o znalosti Zákonov, fungujúcich vo stvorení, musí nám byť jasné, že slová o zväzovaní a rozväzovaní na zemi i na nebi majú všeobecnú platnosť. To znamená, že je to zakódované v schopnostiach a možnostiach každého človeka.
Spomínaná všeobecná zákonitosť sa preto jednoducho nemôže vzťahovať iba na jedného, jediného človeka, čiže na Petra a táto chyba vznikla na základe Matúšovho nesprávneho pochopenia, pretože napríklad ani Lukáš ani Marek ich v tejto súvislosti s Petrovou osobou neuvádzajú.
Uvedené fakty by teda mali byť pre nás dôkazom toho, že evanjeliá nie sú nedotknuteľným Písmom Svätým v tom zmysle, v akom sa na ne pozerá väčšina veriacich dnes. S niečím podobným by nesúhlasili ani samotní evanjelisti.
Evanjeliá treba vnímať, ako nesmierne cenné spisy, v ktorých je zaznamenané pozemské pôsobenia a učenie Ježiša Krista ľuďmi, ktorí v tých časoch patrili k jeho najbližším. Ako všetko ľudské sú však tieto spisy poznamenané mierou osobného porozumenia a pochopenia jednotlivých autorov. A o tom, že toto ich chápanie nebolo vždy dostatočné, takže si bol nad ním nútený neraz povzdychnúť aj ich Majster, o tom predsa možno nájsť zmienky v jednotlivých evanjeliách.
Nie, v tomto prípade určite neobstojí známa argumentácia, že vyliatím Ducha Svätého sa zrazu stali učeníci priam zázračným spôsobom všetko plne chápajúcimi. Ak totiž niekto určité veci nedostatočne chápe aj keď žije pomerne dlhý čas v osobnej, bezprostrednej blízkosti pozemského vtelenia živého Boha, čo predstavuje najväčšie možné priblíženie sa Boha k človeku, je úplnou ilúziou myslieť si, že sa jeho miera chápavosti môže okamžite zlepšiť akýmkoľvek iným spôsobom. Potom by predsa Kristov pozemský príchod nebol vôbec nutný a jeho učenie nám mohlo byť dané ako inšpirácia zhora. Ako však vieme, nestalo sa tak.
|