Elisabeth18:
ramen:
"v mladosti som dostal veľmi ťažký zápal pľúc (ba dokonca taký ťažký, až som takmer raz nebol viac medzi živými, teplota skoro 42C a fakt len málo chýbalo... ) a samozrejme, musel som sa všetko doučiť. 3 či 4 mesiace učiva. No a že dobre, tak mamča mi dala deň na to, nech sa naučím, že večer príde z práce a vyskúša ma. Lenže mne sa to zdalo dajako nemožné, avšak... také veci som sa dopočul, že káva pomáha sa učiť. No čo, mali sme ju doma vždy, lebo naši bez kávy ani na krok, a tak som si uvaril. A zázrak!!! Celé strany som si pamätal od slova do slova! Úplne celý nateštený bez seba som zavolal mamče do práce, že v pohodeee, zvládnem do večera aj celú knihu, lebo mi pomohla káva. Hups... Mať moja rodná spozornela, že "čoooooo? Káááávuuuu?!" Ale hovorím, len slabú som si uvaril. Hm... skoro v nej lyžička stála, taká slabá bola... O:- ) Tak sa dajako ukľudnila, ale zdôraznila mi, aby som to už nikdy viac neopakoval, pretože káva je pre dospelých a ja ešte nie málo rokov taký nebudem. Neviem, či narážala na môj psychický, alebo rýdzo len fyzický vek.. ale proste, som sa pustil radšej ďalej do učenia. Čo bol však priekak, ako sa večer blížil, zrazu som zisťoval, že si už tak dobre veci nepamätám. A keď prišla mamča domov, bolo to totálne fiasko. Odvtedy viem, že káva na učenie pomáha len krátkodobo. Akože, niečo som si pamätal, dajaké útržky, ale tie by som si rovnako dobre pamätal aj bez kávy a v noci by som oveľa lepšie dokázal zaspať. Takže takto. Ja a dejepis. "
"Huuuhaa...? *ostane vyvalený ako dvere na garáži* ..."
"no ja ešte asi tak 30 min iste vydržím, potom sa nechtiac samovoľne poskladám a ráno iste vstanem s odtlačkom klávesy "SPACE" na čele....."
LOOOL
Oh, ďaaakujeeeem (za pochvalu mojich rozveseľujúcich super-power síl ). No tak akože... som radšej, keď sa bytosti okolo mňa viac smejú ako nie, lebo tak... keby nie, tak... možno ešte aj mňa by to strhlo a kútiky úst by mi smerovali smerom dole miesto hore. Lenže nie! Zvolal som mocným hlasom: "Hahhaaaa! Jááá vááám dááám, aby ste tu trúchlili! No kde sme to?!" Uvedomiac si súvislosti, že ziapať o takomto čase v noci sa nepatrí, priškrteným hlasom dodávam: "Uhm... na Spovednici...".
"Uhmm.. . ehm... *toto potvrdzuje, že hoci má človek i 100 rokov, aj tak je schopný habkať ako malý chlapček* Eeee... v prvom rade, ahoj Elisabeth18. Táák. Po tomto dôkaze, že fámy o mojej francúzskej výchove nie sú len fámy a naozaj sa dokážem ešte podľa pravidiel slušnosti zmysluplne pozdraviť, by som rád prešiel do výzvedného režimu a..." .... .. LOOL
No tak ja si to predstavujem takto:
Vyvýšené pódium, spoza závesu ladným pohybom budúcej hviezdy prichádza Elisabeth, svetlo reflektorov sprevádza jej čoraz istejší krok (keďže postupne statočne prekonáva prvotnú minitrému) a zaznie sprievodná hudba. Ona, teraz už sebaistá, spustí svoju nôtu a všetkým naokolo padnú dole sánky, aj tým akože-špičkovým spevákom, ktorí si len bezmocne zízajúc ticho povedia: "no do kelu... to aby sme už radšej išli, veď porota aj tak nebude môcť udeliť druhú a tretiu cenu, voči tejto prvej... F.....ck!" *rádobyspeváci nezvládajú toto poníženie a odchádzajú sa doučiť základné noty a precvičovať si elementárne hlasové prechody, aby nevyzerali na budúcej súťaži voči Elisabeth18 ako totálni amatéri*
Ach, dnešný deň bol namáhavý, idem ja radšej spať, aj tak mi už oči do kríža stoja...
Oooch, do pece so mnou!
|
.