Snáď sa mi uľaví keď to zo seba dostanem.
V mojom okolí sa vyskytujú individuá, ktoré sa navonok prezentujú ako "doslova cnostne" žijúci ľudia, vedúci príkladné životy, k okoliu pristupujúci naoko empaticky. Ale všetko je iba "pozlátka", nič nie je také ako sa zdá.
Dosť takých ľudí poznám osobne, myslím, že do takej miery, aby som si o nich mohol urobiť ucelený vlastný názor. Keď si uvedomím na akých svätcov sa hrajú a to, akí sú v skutočnosti, tak je mi zle. Ja viem o sebe, že nie som dokonalý človek, od dokonalosti mám ďaleko, ale aspoň sa na nič nehrám, a nekecám druhému do niečoho o čom nič neviem, a do čoho ma nič nie je.
Sú tiež ľudia, ktorým som vždy ochotne pomohol, teda ak to bolo v mojich možnostiach, takýto ľudia sa vždy keď žiadali o tú pomoc tvárili nanajvýš milo, ale prišiel čas, kedy som ja po nich žiadal nejakú maličkosť, a mal som pocit, že sa im musím doslova doprosovať, alebo sa na mňa hneď vykašlali. A potom sa neraz stalo, že takýto ma idú poučavať o charaktere, alebo o tom ako mám žiť, alebo o tom ako si ja mám vstúpiť do svedomia!!! Skrátka chcem povedať to, že mám pocit, že moje okolie odo mňa očakáva, že budem vždy empatický, vždy budem mať súcit a vždy budem konať svedomito, ALE málokedy sa stalo, že bolo ku mne tak pristupované.
Ďakujem tým, ktorí si moje "vyventilovanie" prečítali až do konca. Snáď len by som sa chcel spýtať, či nie som sám, ktorý má takýto pocit a ako ste sa s ním vysporiadali? |
25 
32 