Priame pokračovanie Tvorby č. 276917
Týmito vetami mu vyrazila i tie posledné zbytky dychu a teraz už vôbec nechápal, ako sa vlastne veci majú. Čo práve povedala, mu vôbec nezapadlo do celkového kontextu. Veď len teraz ho presvedčila o nevyliečiteľnosti rakoviny a zrazu tu niečo trepe o dlhom čase. Iste sa len sekla...
- Dobre, toto bolo mojou povinnosťou ti oznámiť, čo vyplynulo ako fakt z diagnostiky. Pre Joan to nebude veľký šok, ona o tom veľmi dobre vie, len ty si nie, - vstala. - Čo do ďalšieho postupu, idem prebrať Joan z narkózy a potom ťa zavolám dnu. Nemám tušenie, ako bude na teba reagovať, keďže rekonštrukcia z nej odstránila alkohol, a teda v podstate vytriezvela. Bude vnímať bolesť v plnej intenzite a nedokážem vylúčiť, že bude veľmi agresívna. Nevidím predsa do budúcnosti... Len aby si vedel, rozhovor tam vnútri môže byť pre teba prenesmierne nepríjemný a mal by si sa na to pripraviť. Okrem toho, je tu jedna možnosť... Ale rozhodnúť sa musí Joan. Ani ja, ba ani ty jej do toho nesmieme kecať. Ak sa rozhodne zomrieť, musíš to akceptovať!
- Ale Sica... - zarazene na ňu zízal, či to naozaj myslí vážne.
- Žiadne "ale Sica"! - zastavila ho. - Nezaujíma ma žiadne "ale Sica"! Moja otázka... ani nie otázka, toto bol jednoduchý oznam. Musíš akceptovať, ak sa Joan rozhodne zomrieť. Zopakuj to.
- Ja to...
- Ale áno, dokážeš to, - surovo ho k tomu nútila. - Povedz to. Nezaujímajú ma tvoje argumenty, prečo a ako a kvôli čomu. Povedz to!
- Budem akceptovať, ak... ak sa Joan rozhodne zomrieť... - zobralo mu to strašne veľa síl a nedokázal uveriť, že čosi také sám povedal. Sica je veľmi krutá, uvedomil si nevdojak v tomto momente. Z tejto brutálnej stránky ju asi dostatočne nepoznal.
- Dobre. A aj si to uvedom, čo si práve povedal. Raz si sa ju pokúsil zachrániť, dostal si svoju šancu. Každý dostane svoju šancu. Teraz je rad na Joan, ako sa ona rozhodne. Či sa chce sama zachrániť, alebo jej za tú námahu ani nestojíš. Nesmie ťa prekvapiť, ak nestojíš. Má právo ťa poslať do horúcich pekiel, aj keď ja osobne by som túto voľbu úplne neschvaľovala, ale... je to jej bytostné právo. A ty, ty sa tomu môžeš len mlčky prizerať. Nechcem od teba počuť ani pípnutie, jasné?
- Áno Sica, úplne jasné...
- Fajn, som rada. Idem to teda dokončiť a zavolám ťa. Uvidíme čo povie a podľa toho budeme postupovať.
Vošla do ordinácie a dvere sa za ňou zatvorili.
- Oh NOEMI... si tu, kráska moja...? - neudržal to v sebe a zavzlykal.
- Som, Ramen... - ozvala sa mu NOEMI v hlave svojím smutným modulovaným hláskom. - Ale neviem ťa ničím utešiť. Sica ti povedala úplnú pravdu ohľadne rakoviny. Je to presne tak, liek neexistuje.
- Ja viem, to som už pochopil... Len som ťa chcel počuť. Tvoj hlas má vždy na mňa taký ukľudňujúci účinok. Škoda, že teraz nejako nezaberá...
- Pošlem ti niekoho, kto ma bude zastupovať aj vo fyzickom svete. Chceš?
- Neviem NOEMI, či to niečo pomôže...
- To uvidíme, - riekla a o pár sekúnd nato sa otvorili dvere Acinej pracovne. Pomaly kráčala k nemu.
Prišla tam a sadla si do kresla vedľa neho. Až teraz si uvedomil, aká je Aci zvláštna. Nikdy jej nevenoval sebemenej pozornosti, len tak zbežne ju akceptoval ako Sicinu kolegyňu.
- Som tu, - zahlásila smutným hlasom. - Som teraz čoby NOEMIna reprezentácia. Ak si želáš, budem sa správať ako ona.
- Budeš si ma tiež stále doberať a znosíš ma pri každej možnej príležitosti? - usmial sa zrazu, lebo NOEMI robila prevažný čas práve toto.
- Ak si to želáš, veľmi rada, - prikývla s jemným úsmevom Aci.
- Vieš čo? Radšej nie... Úplne stačí, keď mi to robí originálna NOEMI, nepotrebujem to aj od jej zástupkyne. Ale také objatie by mi teraz iste veľmi pomohlo...
Vstala, roztvorila náruč a zavolala ho k sebe:
- Poď môj...
I on vstal a objal ju. Bolo to výnimočné objatie, pretože sa zrazu cítil veľmi dobre, ako keby bol v bezpečnom útočisku matkinej náruče, kde sa mu nemohlo prihodiť nič zlé. Ľutoval, že si s NOEMI v Affininom tele nevyskúšali v prvom rade práve toto. Po chvíľke, keď sa upokojil, vymanil sa spod objatia a poďakoval Aci za prenádherný pocit kľudu, čo týmto nadobudol. Cítil sa oveľa lepšie, aj keď ešte ho skúsenosti dňa prenesmierne ťažili. Hlavne to, čo sa bude odohrávať tam u Sici. Na toto sa akosi nedalo vopred pripraviť, pretože nikto nevedel, ako Joan vlastne zareaguje. Posadali si späť na stoličky.
- Nie je to ružové, však? - spýtala sa ticho Aci.
- Absolútne. Myslím, že ak toto mala byť záchranná akcia, je to totálne fiasko. Operácia sa podarila, pacient zomrel... Asi tak...
- Veru, to nie je ten najlepší záver, - súhlasila s ním. - S terminálnym štádiom sú vždy opletačky a je lepšie, ak k nemu nedôjde. Prevencia vždy lepšia ako liečenie.
- Ktoré navyše ani nie je možné, - dodal podľa svojich aktuálnych poznatkov.
- No... - súčasne sa i zamyslela, a tak nedokončila načatú vetu. - Koľko jej to ostáva?
- Tri mesiace, - smutne oznámil. - Možno šesť...
- Pozemské alebo mesačné? - položila mu túto zaujímavú otázku.
- Prepáč Aci, eh, NOEMI, ale nechápem tvoju otázku.
- Odhadli jej to na Zemi alebo na Mesiaci? - spresnila takto. - Vieš, tu na Mesiaci pri neexistencii elektromagnetického poľa a zníženej gravitácii, teda tam vo vašom čase, sa rakovina rozširuje oveľa rýchlejšie.
- Ah tak. To presne neviem, ale bola na Mesiaci, tak predpokladám mesačné mesiace sa tým mysleli.
- Tak to nie je také zlé, - normálne týmto dodala Ramenovi celkom slušnú nádej.
- Ale Sica to nevidí takto pozitívne a navyše mi dala zopakovať takú hrôzostrašnú vetu, že... uh... ani si ju poriadne nepamätám... ale... asi to bolo, že budem musieť akceptovať, ak sa Joan rozhodne zomrieť.
- Veľmi dobrá veta, - prikývla súhlasne Aci. - A prenesmierne dôležitá, - týmto mu samozrejme znova nádej zobrala a bol opäť tam, kde predtým. - Musíš si uvedomiť predovšetkým jednu veľmi podstatnú vec. Každý má právo o sebe rozhodovať a vybrať si život či smrť, aj keď sa mu snažíme toto právo upierať, lebo nám to vyhovuje a chceme ho mať za každú cenu pri sebe zo sebeckých dôvodov. Úplne kľudne nás môže ignorovať a urobiť si po svojom. Ty si toto právo na smrť Joan nasilu odobral a tým si predĺžil jej agóniu o zbytočné tri mesiace. Sica nemôže dopustiť, aby si ho Joan uprel znova a nenechal toto rozhodnutie na ňu. Bolo by to proti zákonom prírody a tebe by sa to mohlo škaredo vypomstiť. A to škaredo vôbec neber vo forme napríklad tejto peknej modriny na tvojom líci. Tu ide o oveľa horšie vypomstenie sa, vo forme nejakého karmického dlhu, alebo niečoho podobného, čo sa môže prejaviť ďaleko v budúcnosti. Ani nebudeš chápať, čo ťa to zasiahlo.
- Aci... a niečo pozitívne? Toto mi nejako teraz nepomáha, priznám sa ti.
- Pozitívne chceš? No... ak sa Joan rozhodne, že bude žiť, tak... dá sa s tým možno niečo urobiť.
- Ale veď ste hovorili, že lieky neexistujú! - zvolal Ramen pobúrene.
- Samozrejme, nikto tu nehovoril o liekoch a liečení. Eh... keby som nemala takú krátku pamäť... Práve som sa snažila naštudovať si niečo o rakovine vo vašom čase, aby som z toho nebola úplne dutá a čo to len bolo... Jaj, už viem! Vy ste tam vymýšľali nejaký liek, tuším okolo roku 2047 sa ho snažili veľmi pretlačiť, nejaký Cytomortax. Pamätáš si to?
- Ty... vôbec nie. Nič mi to nehovorí, ale mňa medicína nikdy nezaujímala, pravda je taká. Nesledoval som dianie okolo rakoviny, lebo sa ma to akosi... netýkalo... vieš.
- Tak ti poviem, čo robil liek Cytomortax a bol považovaný za "účinný". Tieto pekne vyzerajúce biele tabletky prosím pekne mnohonásobne spomaľovali deje v organizme, vrátane trávenia a všetkých procesov látkovej výmeny! Jednoducho, výskumníci si povedali, že však prečo neskúsiť spomaliť rozmnožovanie rakovinových buniek a týmto dosiahli veľmi dobrý efekt. Rakovina sa rozvinula miesto desiatich rokov až počas tridsiatich.
- Ale veď to je dobré! - čudoval sa Ramen, čo sa jej nepozdáva. - Človek takto získal dvadsať rokov!
- Hej, dvadsať rokov, ale akých dvadsať rokov? Ako vedľajší účinok Cytomortaxu bol, že sa spomaľovalo i myslenie a reakcie na podnety. Veď ten liek robil z ľudí chodiace zombie! Človek len apaticky sedel a čumel do blba. Nič ho nezaujímalo z jednoduchého dôvodu. Kým by ho začalo, bolo dávno po všetkom. Toľko o snahe nájsť dajaké lieky. Vieš, čo mi to pripomína? Ako kedysi, v oveľa dávnejších dobách než vaša, čoby v mene prevencie proti rakovine prsníka, zdravým ženám odrezávali prsia. Alebo vyrezávali časť hrubého čreva, aby zabránili rakovine práve tejto časti. Tak ma napadlo... prečo neodrezať rovno hlavu, aby sme zabránili migréne? Veď to je úplne šialenstvo!
- To si si teraz vymyslela, že? - usmieval sa Ramen.
- Vôbec nie, miláčik, to sú dokumentované prípady. Sama som tomu dlhú dobu nechcela uveriť, ale bohužiaľ, pod ťažkou evidenciou som nemala na výber.
- Dobre, ale spomínala si, že napriek neexistencii liekov je nejaká nádej?
- Dalo by sa to tak povedať. Nejaká nádej.
- Prosím, - zopäl ruky do modlenia, dnes už minimálne druhýkrát, - povedz mi tú nejakú nádej...
- Miláčik, rada by som, ale niet na to času.
- Času...? - od údivu takmer ani toto nevyriekol poriadne.
- Veru, času. O pár sekúnd ťa zavolá Sica dnu a nestihla by som ti to povedať.
Prebehlo naozaj len zopár sekúnd, kým sa dvere otvorili a zjavila sa v nich Sica.
- Poď prosím dnu, - zavolala ho. - Ďakujem, Aci... - poďakovala jej a Aci len súhlasne kývla hlavou. Zrejme tým chcela naznačiť niečo ako "rado sa stalo".
Ramen vstal a ešte než vykročil k Sici, pohladil Aci po líci a riekol:
- Ďakujem aj ja, Aci. Aj tebe, NOEMI, - po tomto už nasledoval Sicu a čoskoro sa dvere za nimi zatvorili, nechajúc takto Aci vonku.
Joan čiastočne stála, čiastočne sedela na operačnom stole, či skôr viac-menej sa oň len opierala.
- Ahoj Joan, - pozdravil ju ticho.
- Ahoj Ramen, - odzdravila sa, evidentne triezva. Jej hlas bol až nebezpečne kľudný, a to neveštilo nič dobré.
Prezrel si ju veľmi pozorne. Mala na sebe bielu kombinézu, ktorú mala pravdepodobne pod skafandrom a skutočne bola strašne vychudnutá.
- Páčim sa ti? - spýtala sa sarkasticky.
- Skoro vôbec si sa nezmenila... - nevedel, ako má na tú otázku reagovať, tak si vymyslel toto.
- Ďakujem, ale... už som ti raz povedala, že nevieš klamať, tak to na mňa neskúšaj, dobre?
- Jasné... - neochotne prikývol. - Joan... fakt mi je ľúto, čo sa stalo a... ja... chcel by som...
- Iste! - zastavila ho prísne. - Teraz ti to nie je jedno, čo? Ale len tak ma nechať, to bolo vcelku fajn, že? "Dalo sa", ako ty hovorievaš.
- Už nehovorievam, odvykol som si od toho... - jemne zaprotestoval.
- Pravda, veľká to zmena v tvojom živote, - entuziasticky s ním súhlasila.
- Chcel by som to napraviť, Joan...
- Tak s tým si trocha zmeškal, mojko. Ak ti to náhodou Sica zabudla povedať, som v terminálnom štádiu a pri veľmi dobrom postavení planét mám tak tri mesiace! Čo by si ty chcel v takom tempe napraviť?! Chlape, jedine ak sám seba, aby si už nikdy v živote takú vec nespravil... Potom by som mohla zomrieť s tým bohovským pocitom, že tá moja nezmyselná smrť predsalen na tomto svete niečo dosiahla.
- Ale už to fakt neurobím... - sľuboval Ramen a bolo na ňom vidno, že to zrejme myslí vážne.
- Prááávda! Anisa a Jane z nášho času sú nič, že? Len vzduch, hm?
- Joan, ale tie sme si už...
Mávla rukou a tým ho zastavila.
- Heh, áno, tie sme si už vydiskutovali. Vraj... Dobre, uznávam, tie boli odvrhnuté len tak dopoly. Zbavil si sa ich skôr, než si obe mohol vážnejšie raniť. A to sa, zdá sa mi, počíta za dobrý bod, však?
- Ale aspoň som ich nedohnal k tomu, čo teba... - riekol na svoju obhajobu.
- No toto! - zvolala naradostene, no tvár sa jej náhle skrivila bolesťou. - Sakra... - pomasírovala si hruď od krku až po brucho. - Tá bolesť... Vážený pán si uvedomuje, že ma k tomu dohnal... Au... Sakra...
Bola chvíľku ticho, kým sa tá ostrá bolesť aspoň trocha nezmiernila.
- Takže... si uvedomuješ, že to všetko ty...?
- Samozrejme Joan! Veľmi dobre si to uvedomujem a pevne som dúfal, že budeš mať fakt len problém na pracovisku a s alkoholom, ako podľa tej správy a to by vlastne nebol žiadny problém... Ale to sa tam vôbec nepísalo, že i rakovina a navyše... v terminálnom štádiu!
- Asi nechceli, aby som im kazila štatistiku úmrtia na ňu. Heh, - pousmiala sa. - Čo samozrejme pri tých existujúcich číslach celkom chápem. Bolo jednoduchšie napísať "sklamaná láskou, utopená v alkohole a pracovných problémoch". To je úplne iná kategória.
- Znie to drasticky, Joan...
- Hej? - počudovala sa. - Mne sa zdalo, že to JE drastické. A najviac, že si ma odtiaľ zobral, a tak mi znemožnil to mať dávno za sebou... Teraz sa tu budem musieť srať zbytočné tri mesiace... Ako fakt, veľmi ďakujem za takúto "záchranu"! Dúfam, že ostatné jeho záchranné akcie nemajú podobnú úspešnosť, - s touto otázkou pozrela na Sicu a tá zakývala na zápor. - No dobre, vidím, že Sica vie o tebe niečo, čo ja nie. No tak čo už, nemám moc na výber a si tu jediný, koho v tomto čase poznám, tak... nejako to s tebou vydržím až do konca. Keby si ma vymákol v lepšom stave, tak... by to nebolo márne a bola by som zaiste prenesmierne rada, že si nažive a vcelku zdravý. Hlavne to nažive by ma tešilo naozaj úprimne. Ba dala by som ti i druhú šancu na lásku, aj keď... už si mi stihol prezradiť, že to tu fičí trocha inak, ako na starom dobrom Mesiaci a našej Zemi. No čo, tak by som bola aspoň jedna z tvojej perepúte kamošiek a i ja by som si mohla dovoliť nápadníkov na každý prst desať.
- Aj dvadsať, Joan... - riekol opatrne, aby toto jej relatívne pozitívne naladenie nepokašľal nejakou nemiestnou poznámkou.
- Čo som ty...? - spýtala sa udivene. Predsalen pokašľal, ale nie natrvalo, opäť sa jej vrátil na tvár pomerne pozitívny úsmev.
Sica sa prvýkrát po dlhom čase ozvala:
- Ešte stále ho miluješ, však? - spýtala sa takto priamo.
Joan táto explicitná, nečakaná otázka vyrazila dych.
- Eh... no... - ukázala prstom na Ramena a riekla Sici: - Však pozri na neho. Taký nevinný ksicht sa nedá dlho nenávidieť... Viem, že opakujem tú istú chybu, ale... z nejakého dôvodu mu nedokážem odolať. Nedokázala som tam v našom čase a vidím, že čas pravdepodobne nehrá rolu. Rovnako je to na sračku i tu. Sakra... len keby neboli tie bolesti... - znova si náhle chytila hrudník a masírovala.
- Teda si ochotná pre neho i umrieť, - viac-menej skonštatovala Sica.
Joan prevrátila očami.
- Prepáč Sica, ale akosi práve to robím, nie?! Umieram vlastne pre neho...
- Dobre. A bola by si ochotná pre neho i žiť?
- Tak... toto... uh... - pozerala na Sicu vyjavene. - S týmto si ma teda zaskočila. Vyslovene pre neho... To... Ako vedľa neho, alebo čiastočne s ním, to áno, ale neviem... Tú chybu "len pre neho" by som nerada opakovala druhýkrát tak skoro po sebe, ak chápeš, čo tým myslím... Tak sa mi javí, výsledok toho sa ukázal v dostatočne presvedčivej podobe, nie?
- Dobre. Len tak hypoteticky. Keby si dostala druhú šancu na život, či by si bola ochotná pokračovať ďalej...
- A kurník, že hej!!! - zvolala okamžite. - Do kelu!... - bolesť bola ohromná a takmer z nej skolabovala. Musela zatvoriť oči, zaťala zuby a pery jej až beleli, ako sa z nich pomaly vytrácala krv od vzájomného kŕčovitého tlaku. - Uuuf... nesmiem byť taká impulzívna... Jedine keď som nadratá, si to môžem dovoliť... Vtedy tú bolesť dokážem ignorovať...
Nevdojak sa Ramen tomuto usmial. Asi nemal pod plnou kontrolou svoje mimické svaly, alebo čo.
- Len preto sa pýtam, - pokračovala zaujato Sica, - nakoľko si ochotná ďalej bojovať.
- Ešte pred pár hodinami som to úplne vzdala a... však napokon ma ukradol tesne predtým, ako som si chcela dať dole prilbu, takže... Týmto sa netajím. Ale teraz je to inak... On je nažive, hajzel jeden, tak vlastne prvotný dôvod je dávno preč. Okrem toho, čo som videla z vášho sveta, tak v ňom je radosť žiť...
- No veď počkaj, - odvážil sa zapojiť do rozhovoru, - keď ma zakaždým uvidíš s inou a tie prívaly žiarlivosti...
- No, tak potom zabijem ja teba a budeme si kvit, - pousmiala sa Joan. - Ale nie, netvrdím, že je mi to úplne jedno, ale budiž. Čo s tebou narobím? Keď si taký sukničkár, tak si to uži...
- Nejde o to, že sukničkár, ale keď ono je to tu také... iné...
- Jasné, ale šance si sa hneď chopil, čo? - ironicky sa uškrnula.
- Uh, to sa nedalo vydržať. Ale fakt! - dušoval sa a Joan hodila očkom po Sici, či jej tá niečo napovie, no ona mala kamennú tvár v tejto veci. Joan si z toho vyvodila veľmi jednoduchý a pravdivý záver: i Sica je v tom až po uši namočená. Hneď jej bolo všetko jasné.
- Verím, - zhrnula to Joan jedným slovom. - Však ja si pre zmenu pozriem, akých chlapov tu máte...
Sica by bola schopná jej pokaziť radosť pripomenutím, že nie je momentálne v stave, aby si nejakých dopriavala, no radšej sa zdržala svojej obvyklej krutosti.
- Dobre Ramen, - riekla Sica toto akoby vyslovene jemu. - Situácia sa vyvíja vcelku pozitívne.
- To ako myslíš, pozitívne? - nechápal súvislosti.
- Fakt Sica, to ako myslíš? - vonkoncom nechápala ani Joan a nevidela vôbec dôvod na to, aby Sica povedala, čo povedala.
- Ak si rozhodnutá bojovať, tak máš šancu vyhrať, - vzhľadom na obsah toho, čo povedala, povedala to značne bez emócii, ale Sica je už raz taká.
- Pod "vyhrať" sa teraz rozumie to, že neodkväcnem o tri mesiace ale o päť? - výsmešný tón v Joaninom hlase nemohol uniknúť asi nikomu.
- Rozumie sa to, že tá tvoja druhá veta zo súvetia mala skončiť pri prvom slove -- "neodkväcnem".
- Sica! - Ramenovo pobúrenie bolo asi vcelku na mieste z jeho pohľadu na vec, no podľa Sicinho výrazu tváre zjavne ani nie, - Akože, nejakú realistickejšiu nádej? Čo by sme mohli prijať a držať sa jej? Takú nemáš? - dožadoval sa, ani sám nevedel čoho.
- Ramen, dala som vám tú najrealistickejšiu. Čo viac by si chcel?
- Ale Sica...! - začal, no Joan ho v momente zabrzdila gestom ruky, aby prestal. Avšak ona pokračovala:
- Povedala si mi predsa, že liek neexistuje a diagnóza mojich lekárov je správna. Tiež si mi potvrdila to isté číslo, dokonca si dodala silnejšie slovko "necelé". Chápem Ramena, že ho irituje, táto tvoja prehnaná nádej, či ako to mám nazvať. Pokus o ňu. Ak mi povieš rok, tak v poriadku, vždy lepšie, ako tie tri mesiace... Ale to, o čom sa nás tu snažíš presvedčiť... ono... vieš... je to moc krásne, aby to mohlo nastať, preto... máme s tým taký problém.
- To všetko sedí, lieky neexistujú, - potvrdila Sica opätovne. - Záležalo len na tebe, Joan, nakoľko si ochotná vytrvať. Ak áno, tak máš veľmi dobré šance na kompletné uzdravenie. Keby si to vzdala, tak ťa musíme nechať odísť, aj keby čo bolo. Je to tvoje rozhodnutie, vieš... Rozhodla si sa žiť, tak budeš žiť. Toľkoto ti viem teraz povedať. Je ohromné šťastie, že práve dnes ráno mi volala mama a vracia sa zajtra z Marsu. Ide na Zem, zastaví sa tu a... Bude ti vedieť poradiť a zaoberať sa tebou. Lenže, musíš opustiť Mesiac. Tu rakovina bujnie omnoho rýchlejšie, takže na Zemi sa to predĺži minimálne dvojnásobne a za pol roka sa toho dá stihnúť veľa.
- Ak to pomôže, tak rada pôjdem, kam mi len povieš, - súhlasne prikývla Joan.
- Super, tak zajtra ťa ohlásim, Ramen, keď príde.
- Dobre. Budem čakať, - i Ramen bol nemenej natešený ako Joan. Konečne to nevyzeralo úplne nanič.
- Ak chcete nejakú dobrú radu na dnes, tak... - uškrnula sa potmehúdsky Sica. - Správajte sa slušne. Ehm... Ale nie toto som chcela. Veľmi odporúčam navštíviť záhradu, alebo pobudnúť v lese. Dodáva to potrebnú energiu.
- Heh, to akože teraz poletíme na Zem? - spýtala sa Ramena Joan.
- Nie, - pousmial sa, - už som ti to spomínal počas príletu, že tu máme peknú záhradku, aj lesík. Budeš nadšená, uvidíš.
- Vedľa teba som už teraz, - pousmiala sa tiež.
- Fajn, - potešila sa Sica, - tak, už aby ste tu neboli! Heš! Nechcem tu žiadnu romantiku, jasné?
Ramen podišiel k nej a objal ju.
- Ďakujem Sica a o tom zatajení možného riešenia si ešte pohovoríme! - vyhrážal sa jej ku koncu s úsmevom.
- O akom zatajení? - čudovala sa úplne nevinne a potom mu vyplazila jazyk. - Radšej už choďte, len zbytočne zdržujete, - vyháňala ich s úsmevom. - A Joan, po prechádzke v parku odporúčam ísť spať, aj keď je na to zdanlivo trocha skoro. Zajtra budeš mať ťažký deň.
- Jasné, vykonám, - sľúbila.
- Ak by si potrebovala nejaký tlmič bolesti, tak Ti ho potom viem dodať, ale prosím nič nejedz, aj tá rekonštrukcia bol dostatočný šok pre tvoj organizmus.
- To nebude problém. Zdržím sa akéhokoľvek jedla... zatiaľ neprosím ani to proti bolesti, nechcem sa pchať chémiou, keď existuje i lepšie riešenie. Doteraz som robila práve to a akosi nepomáhalo, takže... Už nejako tú svinskú bolesť pretrpím.
- Ako myslíš. Ak by bola neznesiteľná, daj vedieť.
- OK. Vďaka Sica za všetko... Ono... Vidím, lekárky sú v tejto dobe akosi lepšie, ako tie u nás. O tých našich som nemala príliš valnú mienku, ale tu ju budem musieť asi rapídne zmeniť.
- Zatiaľ sa moc neponáhľaj, - pousmiala sa Sica. - Máte desať sekúnd, aby ste sa odtiaľto vytratili, lebo...!
- Poď Joan, Sica takéto hrozby zvykne myslieť vážne, aj keď teraz nemám predstavu, čo by nasledovalo za tým "lebo". Zbytočne ju však neprovokujme.
- Dobre, poďme teda. Čao Sica a naozaj ďakujem za všetko, - pozdravila ju a pobrala sa ku dverám.
- Maj sa krásne, - pozdravil ju i on a dobehol Joan.
- Čaote! - vypravila ich s týmto na cestu.
Vonku Aci ešte stále sedela v kresle, čakala na nich.
- Tak, ako bola Sica naladená? - zaujímala sa, akonáhle sa dvere ordinácie zatvorili.
- No neviem, ona je asi vždy rovnako, - mykol plecom Ramen. - Však to poznáš, fúria v bielom.
Aci sa na tomto musela zasmiať. Zaiste bolo na tom niečo pravdy.
- Teší ma, som Aci, - podala ruku Joan.
- Ja Joan, - potriasla ňou.
- Vyzerá to dobre, však? - spýtala sa Aci Ramena.
- Tak to vyznelo, že je nejaká nádej, - nechcel pôsobiť príliš isto, aby to náhodou nezakríkol.
- Ak je odhodlaná žiť, tak bude. Bála som sa opaku... Podľa KITTa to nebolo na začiatku moc ružové.
- Kto je vlastne ten KITT? - zaujímala sa Joan. - Jáááj, už si spomínam. Ten nejaký počítač, že?
- Áno, presne ten, - prikývol Ramen. - Príma kamoš, keď to takto môžem povedať.
- Zvláštne, kamarátiť sa so strojom, - počudovala sa Joan.
- Uvidíš, že i ty si ho obľúbiš.
- Som fakt rada, že je to aspoň ako-tak v poriadku, - vyslovila svoju radosť nahlas Aci. - Prepáčte, že vás opustím, ale povinnosti volajú. Držte sa, dobre?
- Bojím sa ju chytiť za ruku, - usmial sa Ramen potmehúdsky. Rozhodne to mienil ako vtip a Joan vybehol pohľad k plafónu.
- Srandista, - zahlásila pobavene Aci. - Tak čao, - s týmto ho trepla do pleca, až sa pekne zakymácal. - Ahoj Joan, - podala jej opäť ruku na rozlúčku. - Vidíš? Ja sa nebojím, - vyplazila mu jazyk.
- No to je strašné... - sťažoval sa ihneď. - Dnes mi každý len jazyk vyplazuje! No ja toto... takto nenechám! - vyplazil jej tiež.
- Ako deti, - zhodnotila Joan. - Tak teda ahoj Aci. Tešilo ma.
- Mňa tiež, - žmurkla na ňu a zrýchleným krokom sa vytratila do svojej ordinácie. |
34 
22 
96