Vzal do ruky malú drevenú truhličku, opatrenú symbolickou visacou zámkou. Maličkou. Zámka nevidela kľúč už asi päť rokov. Možno i viac. Naposledy ju ledva otvoril a nežiadalo sa mu zbytočne riskovať. Čím by ju rozbil? Symbolická, zhrdzavená, ale rukou nezdolateľná. Keby aspoň pílka neprišla o všetky zuby! Navyše bola na drevo, nie železo a len horko-ťažko prežila stavbu dreveného domčeka, následne podajúc výpoveď. Nieže by sa nedala nasilu použiť, to nie, avšak pílenie bolo úmorné a trhané. Odbehol myšlienkami od truhličky, zmáčanej plápolavým svetlom vlastnoručne vyrobenej sviečočky. No áno, knôt zmotal z pŕhľavových stonkových vlákien a na vosku sa dohodol s lesnými včelami. Občas sa mu zdalo, že mu tie malé bodavé stvorenia rozumejú. Aspoň on dúfal, že mu rozumejú, a tak uzavreli pakt o neútočení. On im vraj odoberie iba málilinko z ich vosku a ony ho pre zmenu neubodajú k smrti, ako sa už raz pokúšali (našťastie neúspešne). Minulý rok si to u nich vyžehlil, keď zbúchal prenosný úľ a presťahoval lietajúce šidlá na zimu k teplej stene domčeka. Zima bola prenesmierne krutá a týmto činom zaiste malé bzučandy uchránil pred istou skazou. Konečne truhličku počas hororistického škrípania pántikov otvoril. Boli to jeho poklady. Spomienky... Každý jeden predmet mu niečo pripomínal. Spomienky, byť vcelku príjemné, zakaždým ho dohnali ku slzám. Preto i truhlicu otváral nerád a zväčša nutkaniu prehrabávať sa v nej radšej odolal. Dnes to však nezvládol. Nedalo sa... Veď za normálnych okolností by slávil narodeniny v kruhu kamarátov z nemocnice. Koľkože? Počítal v duchu. Päťdesiatpäť! No áno, nebol najmladší. Preto sa aj musel skrývať. Až by ho objavili tí, čo sa narodili počas Veľkého Vypnutia, bez milosti by ho skántrili. Ako to u mládeži býva zvykom, zgustli by si a jeho agonistické muky zámerne predlžovali... Tvrdili by, že ich pripravil o budúcnosť. To jeho generácia za všetko môže, to vraj všetko on!!! Toto naziapali na každého, koho chytili. Niekedy predtým, ako lapeného nešťastníka zabili, zavše až potom. Mali pravdu? Z ich pohľadu iste... Vybral z truhličky malý, ploský predmet tehlového tvaru. Jeho obal, kedysi belší než sneh, za uplynulých dvadsať rokov poriadne zožltol. Darmo, umelá hmota nemá rada čas a slnko... no hlavne ten čas a jeho zub. Už celá to večnosť, čo na malej sivej plôške naposledy hrali tekuté kryštály všetkými možnými farbami... Čo by len za to dal, aby sa tá vec aspoň na pár sekúnd prebudila a vylúdila jeho obľúbené zvuky? Nevedel si narýchlo spomenúť, veď nevlastnil takmer nič. Miesto počúvania hudby si musel vymyslieť iné zábavky. Napríklad, prácu na záhrade, poprípade naháňačku so včielkami... Ale keby aspoň jednu notu zahrala...! Stískal tehličku túžobne v hrsti. Zrazu buchli dvere. "Našli ma!" - preblesklo mu mysľou. Spanikáril by, no v šoku stuhol, neschopný akéhokoľvek pohybu. Mdlý svit sviečky nepostačoval k rozoznaniu kontúr tváre rapídne sa približujúcej postavy. Kým mohol hocičo podniknúť, schmatli ho silné ruky a zatriasli ním.
- Mick! Mick!!! - volal známy hlas a idylka v drevenom domčeku sa razom rozplynula.
- Čo.... je? Ah... no čao, Jack. Nemal by si byť úúúúplnou náhodou na pohotovosti? Veď máš nočnú!
- Jasné a ty by si si mal odvyknúť spať na ošetrovni v kresle. Viem, ani toto biele lôžko nie je o nič mäkšie, no i tak, - inokedy by takéto Jack hovoril s úsmevom, avšak teraz po ňom ani stopy.
- Sakra...! Ešte mi aj iPod vyprdol! - hľadel si do ruky, v ktorej držal bielu krabičku.
- Heh, čoskoro budeš mať väčší problém, než len vybitý iPod...!
- E? - Mick si spýtavo premeriaval Jacka, sťaby slaboduchého.
- Keby si miesto neproduktívneho drichmania s tuc-tucom v ušiach pozeral správy... Mnohé oblasti sú bez prúdu! Dodávky plynu a ropy viaznu. Hovoria, že kvôli tej havárii tankera, ale...
Jack nestihol zo seba vychrliť ďalšie "veľmi dôležité info", keďže sa práve v tom okamihu celý nemocničný systém z dôvodu výpadku prúdu prepol na záložný zdroj. Mickovi padla sánka a zmohol sa len na:
- Tak predsa... |
34 
22 
96